Jaji bloguje

Vo svete kníh
Obetovali by ste svoju slobodu, aby ste boli v bezpečí? I Michaela Zamari

Obetovali by ste svoju slobodu, aby ste boli v bezpečí? I Michaela Zamari

Michaela Zamari nezaháľa a potešila čitateľov novinkou Rozhodnutie. Autorku môžeme poznať vďaka sérii Šéfom môjmu šéfovi alebo knihe Posledný džentlmen.

V článku sa dozviete:
- o čom je kniha Rozhodnutie
- kedy príbeh vychádza v tlačenej podobe
a exkluzívne si prečítate prvú verejnú ukážku z knihy

Rozhodnutie sľubuje vášeň, erotiku, lásku a dobrodružstvo. Raven to nemá v živote jednoduché. Odkedy nahrádza mladšiemu bratovi rodičov, jej život sa obmedzil iba na ich jediný zdroj príjmu a občasné posedenie v miestnom bare. Preto je na rade zaslúžená dovolenka, ktorú Troy dostane ako darček na svoje osemnáste narodeniny. Mestečko v americkom Utahu vymenia na pár dní za exotickú Malajziu, pričom ani len netušia, ako veľmi im výlet zmení život.

Dovolenka sa zmení na väzenie pod prísnym dohľadom tajomného cudzinca. Vpadne im do života, je neoblomný, príliš mocný a vie o nich podozrivo veľa. Jeho príchod vyvolá v Raven smršť pocitov. Neznámy má iba jediný cieľ. Ochrániť Raven. So svojimi dôvodmi sa jej nechce zveriť a ona sa tvrdohlavo odmieta podvoliť bez boja.

Cudzinec musí ovládnuť svoju túžbu po temperamentnej žene. Čo myslíte, bude vášeň silnejšia? Spoločný nepriateľ síce spojil ich cesty, ale čo ak je jediný, kto ich môže navždy rozdeliť? Zvládnu ochrániť jeden druhého aj pred touto hrozbou?


Novinka vyjde už 26. 3. 2019 no práve teraz si môžete prečítať prvý verejný úryvok. Kto sa teší na knihu tak ako ja? Priatelia, prečo radi čítate knihy od Michaely Zamari a čím vás zaujala táto?

Na trh čoskoro pristane novinka Rozhodnutie. Zdroj: Michaela Zamari
Na trh čoskoro pristane novinka Rozhodnutie. Zdroj: Michaela Zamari

Už tretí deň som si spokojne lebedila na ležadle pri bazéne a moju najväčšiu aktivitu okrem ničnerobenia predstavovalo šnorchlovanie.

S bratom Troyom sme už absolvovali dva fakultatívne výlety za sledovaním podmorského sveta a teraz brázdil pobrežia na pláži, niekoľko metrov od rezortu, v ktorom sme bývali. Aspoň na pár dní, v raji zvanom Langkawi, ležiacom na kraji Andamanského mora, medzi Malajziou a Thajskom.

Elegantne som si usrkla z čerstvého ovocného drinku, napravila si bikiny a pretočila sa na brucho. Po vyše siedmich rokoch bez poriadnej dovolenky som si tento raj na zemi zaslúžila.

Nadvihla som si slnečné okuliare a ponad časopis sledovala nové osadenstvo pri bazéne.

S bratom odmalička žijeme v St. George na juhozápade štátu Utah. Je to malé mestečko, kde sa podľa mňa takmer nič nedeje. Teda, keď si odmyslím vydajachtivé žienky, ktoré tvoria moju klientelu a sympatických barmanov v mojom obľúbenom podniku.

Tam ale aj tak zavítam možno raz za rok, lebo popri maximálnom vyťažení v svadobnom salóne sa skôr ani nezastavím.

Presne pred siedmimi rokmi, keď som mala čerstvých devätnásť, nám autonehoda vzala mamu a pár rokov predtým rakovina otca. Nie je sa čím chváliť.

Môj milovaný brat mal pred niekoľkými dňami sedemnásť rokov a ja som si za odmenu od bohatej spokojnej klientky mohla vziať voľno a dovoliť si poriadnu dovolenku. Začali sa mu letné prázdniny pred posledným ročníkom na strednej, zaslúžil si to. Vlastne my obaja!

Z myšlienok o mojom všednom živote, aktuálne so štipkou patričného osvieženia, ma vytrhol pohľad na mohutného chlapíka, ktorý ma nenápadne sledoval z druhej strany bazéna.

Len on sa zjavne domnieval, že je nenápadný.

Sedel na konci svojho ležadla a utieral sa od vody.

Nespúšťal zo mňa zrak.

Bol vysoký a jeho pohľad ma aj z pätnástich metrov pálil viac ako žeravé slnko nad nami.

Rozhodla som sa, že tomu nebudem prikladať žiadnu dôležitosť. Napokon, nebol jediný, kto na mňa civel ako na kus mäsa.

Na Miss USA by som sa nehlásila, ale so svojím telom som nadmieru spokojná. Alebo ma len nezaujíma, čo si o mne myslia druhí. Hoci sa popri práci ledva stíham normálne stravovať, ak si dám na večeru hamburger, nepriberiem ani gram. Všetko spálim na ďalší deň v neprimeranom pracovnom nasadení.

Utešuje ma len fakt, že aj keď som chudá, mám ešte čo vložiť do vrchného dielu bikín. Pokiaľ ide o časť ženského tela, na ktorej mužské oči trávia väčšinu času, tej mi bolo dopriate. A s tým si plne vystačím.

Na mužov som posledných päť rokov zanevrela rovnako ako na psychohygienu v podobe dovolenky. Môj posledný priateľ ma síce zachránil od môjho prvého partnera, ktorý mi svojimi násilníckymi sklonmi značne podlomil sebavedomie, no pre zmenu mi zlomil srdce.

Odvtedy som sa plne oddala práci.

„Mohla by si tu prestať robiť taký rozruch,“ zašvitoril Troy, keď sa vrátil z pláže.

„Rozruch?“ zarazila som sa. „Veď som sa ani nepohla z ležadla.“

„Veď práve. Všetci Ázijci na tebe môžu oči nechať. Aj Američania. A vlastne všetci,“ zasmial sa vlastnému konštatovaniu.

„Budeme tu už len zajtra a pozajtra letíme na juh. Žiadne lovestory rozbiehať nestihnem. A ani nechcem,“ ubezpečila som ho, keď si sadal na vedľajšie ležadlo.

„To som rád, lebo toto má byť dovolenka a žiadna cukríková svadobná cesta,“ hlesol so smiechom na perách.

Hodila som po ňom časopis, ktorý ma aj tak nudil.

„Že mi to hovorí ten, čo včera do polnoci vysedával pri bare s blond Austrálčankou,“ obrátila som jeho argumenty proti nemu. „A tá dnes z neho nemôže odlepiť oči.“

„Fakt?“ potešil sa a hneď zvrtol svoju strapatú hlavu k protiľahlému bazénu s mostíkom cez jeho stred. „To aby som ju nenechal čakať,“ schmatol uterák a už sa pobral za ňou.

Opäť som osamela, tak som si položila tvár na malý hotelový vankúšik a do uší vložila slúchadlá z mp3 prehrávača.

Znovu som sa oddala sladkému leňošeniu a zahĺbila sa do zvyšku plánu nášho ázijského výletu. Na ďalší deň sme mali na pláne špecialitu ostrova, vyhliadkové mólo nad tropickým pralesom, nazývané aj nebeský most.   Deň nato letíme do Kuala Lumpuru, kde vyzdvihneme prenajaté auto a odvezieme sa do vnútrozemia, rozprávkových hôr Cameronských vysočín.

Užívala som si každú minútu ďaleko od domoviny. Aspoň dočasne.

Z rozjímania ma vytrhol tieň, ktorý rozhodne nemohla mať za následok náhla zmena oblačných kreácií.

Pootvorila som oko a odhrnula z čela dlhé pramene hnedých vlasov. Rozpustené vlasy som si dovolila iba v ležiacej polohe alebo po zotmení, inak ma vytáčala ich neusporiadanosť a otravné padanie do očí.

Nado mnou sa týčil chlap, ktorý ma tak vytrvalo sledoval už od rána.

„Váš priateľ by si mal na vás dávať väčší pozor,“ vyhlásil plynulou angličtinou. Hneď som si ho zaradila do východnej časti našej rozľahlej krajiny. Tipovala by som Georgiu alebo Alabamu.

V podstate mi to bolo fuk, domácich som mala plné zuby. Mimo svadobného salóna ma balil každý americký turista, ktorý mi potreboval vešať na nos, na akom úžasnom roadtripe je a čo všetko zažil. Ja som popri práci a živení mladšieho dospievajúceho brata nestíhala vytiahnuť päty z mesta. Nieto ešte zo štátu.

Chcela som sa tohto na prvý pohľad strašidelného golema zbaviť čím skôr, aby som sa mohla vrátiť k zaháľačstvu.

„Keď ho stretnem, poviem mu to,“ nahodila som falošne zdvorilý úsmev a vrátila si slúchadlo do ucha.

Rozhovor som považovala za ukončený.

Ale zjavne iba ja.

Statný muž ma slušne poťukal po ramene a bez pozvania si sadol na koniec vedľajšieho ležadla.

„Vy si teda viete vyberať chlapov,“ utrúsil, keď som si otrávene stopla hudbu hrajúcu v mojom prehrávači.

Nešetril drzosťou na privítanie, čím si získal moju plnú pozornosť. Prvý raz a naposledy.

Aspoň som v to dúfala.

Zdvihla som sa na ruky.

„A vy ste kto, že máte patent na správny výber?“ namosúrene som vypla hruď.

„To som nepovedal,“ obrnil sa trpezlivosťou voči mojej novo prítomnej nevraživosti. „Len mi k vám nesedí to špáradlo,“ zrakom spočinul na mojom bratovi, ktorý obďaleč živo debatoval s rovesníčkou z Austrálie. „Ešte k tomu vás pekne zanedbáva.“

„Tak pohov, kamoško,“ už ma vytočil do nepríčetnosti. Podarilo sa mu bravúrne rýchlym spôsobom postaviť ma do pozoru.

Postavila som sa ponad neho.

Keby som nemala prsia, moja útla postava by v jeho zornom poli vyzerala ako bábika z chudobných pomerov.

Bolo mi to jedno.

Kým sedel, cítila som sa nadradene.

„Po prvé,“ začala som, „neželám si, aby ste môjho brata prirovnávali k špáradlu. I keď,“ pohľadom som zavadila o bratovu vzdialenú siluetu, „je pravda, že od neho nemá ďaleko… Ale kto ste, aby ste sa miešali do nášho života? A po druhé, ak má byť toto pozvanie na rande, tak máte fakt hroznú taktiku,“ vyštekla som a ukazovákom nahnevane strčila do jeho vypracovaného prsného svalu.

Trochu prekvapene pozrel na miesto, do ktorého som sa odvážila pichnúť svojím útlym prstom, potom sa pozrel na mňa a postavil sa.

V tej chvíli som musela zdvihnúť krk dohora, lebo v rovine mojich očí boli iba spomínané prsné svaly.

A to som si doteraz myslela, že som jedna z tých vyšších…

„Neprišiel som vás baliť, ale ďakujem za radu.“

Práve vtedy, hoci ma pekne odpísal, som si stihla všimnúť jeho neobyčajnú charizmu. Nebol to typický prototyp plejboja, ale mal svojské a oslnivé črty tváre, ktoré už museli učarovať nejednej predstaviteľke nežnejšieho pohlavia.

Ignorovala som myšlienkové zaváhanie.

„A čo potom, dopekla, chcete?“ zvýšila som hlas o pár decibelov. Nechcela som spôsobiť rozruch, ale moju dotknutosť tlmila hudba znejúca z vyvýšených reproduktorov strategicky rozmiestnených po celom rezorte.

„Len som vás chcel upozorniť, aby ste boli opatrná,“ odvetil pokojne, akoby mi prišiel povedať, že voda má príjemných dvadsaťosem stupňov a otočil sa na päte.

Civela som na jeho dokonalý chrbát.

        A to bolo čo? Kládla som si otázku, na ktorú som nemala tak skoro dostať odpoveď.

 

__________

 

Zvyšok dňa už prebiehal celkom idylicky. Sympatická známosť môjho brata sa k nám pridala na večeru a po nej sme sa zdržali aj v hotelovom tanečnom klube.

Nechala som sa povykrúcať niekoľkými tanečne zdatnými mladíkmi, skôr zahraničného pôvodu a jedným pekným domácim. Netancovala som hádam desaťročie.

Vydržala som na nohách minimálne do polnoci, potom ma premohla únava. Brata som opustila s tým, že nech ešte ostane, ak chce, ale nech to nepreháňa, lebo zajtra máme program ako praví turisti.

Súhlasil a dušoval sa, že do dvoch hodín bude v posteli aj on, tak som schválne nezamkla francúzske okno na prízemnom hotelovom apartmáne, ktorý sme spolu zdieľali. Dbať na bezpečnosť bola tá posledná vec, ktorá ma v hotelovom rezorte trápila.

A to bola osudová chyba…

Druhú ukážku si môžete prečítať na tomto odkaze

8 comments found

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.