Jaji bloguje

Vo svete kníh
Zuzka Šulajová: Robiť radosť čitateľom je krásne

Zuzka Šulajová: Robiť radosť čitateľom je krásne

Zuzka Šulajová sa presadila v roku 2007 Džínsovým denníkom, ktorý sa stal objavom roka a spolu s ním v nasledujúcich rokoch vyrástla jedna generácia čitateľov. Je to vývinový román pre mládež, ktorý má šesť častí + bonusový diel príbehu Lukášovými očami. Takisto napísala Dievča z minulosti a Ako z románu pre o niečo starších čitateľov.

Najobľúbenejší autor:  Marija Jurić Zagorka. Úžasná žena, ktorá napriek nepriazni svojej doby dokázala preraziť bravúrnymi historickými románmi ako Plamene inkvizícia, Gričská čarodejnica, Gordana a Slavónsky rytier.

Najobľúbenejšia kniha: Pre mňa je to Harry Potter. Ako moji čitatelia vyrástli na Džínsových denníkoch, ja som vyrástla na Potterovi a čítala som celú sériu aspoň 10x. Mrzí ma, že to viem už až „tak“ naspamäť (smiech).

Nedočítaná kniha: Momentálne mi napadá iba Zaklínač od Sapkowskiho… Nesadla mi.

Prečo práve knižný svet:  Lebo som sa nechala uniesť rýchlikom, na ktorý ma posadil Džínsový denník. A je to príjemné spojenie mojej záľuby s prácou. Robiť radosť čitateľom je krásne.

Najobľúbenejšia knižná postava: Gordana z Gordany od Marije Jurić Zagorky. Milujem silné ženské postavy, charizmatické, čestné, hrdé, oddané svojmu cieľu. Alebo Smrť v románoch Terryho Pratchetta. Mám tých postáv veľmi veľa, no keďže si musím vybrať, tak ona.

Nejmenej obľubená knižná postava:  Fíha… netuším. To asi jedine v knihách, čo sa mi nepáčia a také si nepamätám. Vyšumia. Alebo… pojem „neobľúbená“ síce nepasuje, skôr nesympatická – Ursula v príbehoch o Sebastianovi Bergmannovi Švédov Hjortha a Rosenfeldta. Je chladná, nedostupná, neschopná prejaviť city, vzbudzuje vo mne nevôľu. A práve toto považujem za vrchol majstrostva spisovateľov. Vytvoriť silné, vynikajúce postavy, pri ktorých nie je definované, že táto má byť zlá, táto dobrá, ale majú vlastnosti, ktoré vo vás vyvolávajú rovnaké emócie ako pri skutočných ľuďoch.

Tip na čítanie: Jednoznačne Všetko je raz prvý raz od Rudolfa Hrčku! Vtipné, osviežujúce, vôbec nie určené len staršej generácii či Prešporákom. Pohľad na svet v rokoch 1950-1968. Fantastický humor, brilantné dialógy. Asi takto to znie, keď vám napríklad starý otec rozpráva, aké to kedysi bolo. Fotku pripájam, aj keď nízkej kvality, mám starý mobil (smiech).

DD na Sandbergu. Zdroj: Zuzka Šulajová
DD na Sandbergu. Zdroj: Zuzka Šulajová

Džínsový denník 6

Život sa začína!
Keď si Paula Semoková v pätnástich začala písať denník, netušila, že sa stane jej sprievodcom na celý život ani že nebude jediná, kto si ho vedie.
Po návrate z Austrálie sa musí rozhodnúť nielen pre krajinu, ale aj pre toho správneho muža. Bude to Ind Vilas či Lukáš Masubo? Zdá sa však, že Lukáš už má iné priority. Paula váha, až jej napokon život uštedrí prekvapenie, ktoré zdanlivo rozhodne za ňu. Alebo, lepšie povedané, vytiahne na svetlo to, čo sama v hĺbke duše vždy vedela… (názory na knihu nájdete na tomto odkaze)

Ukážka z knihy

Vilas. Rozbúšilo sa mi srdce. Okolo mňa už nebzučí angličtina, ale chrčí nemčina, občas spieva slovenčina a čeština a ja v ruke držím mobil so správou od človeka, s ktorým som bola každý deň, s ktorým som toho toľko zažila, a jediné, čo mi zostalo, sú fotky, správy a spomienky. Odpísala som, že som v poriadku vo Viedni, padám na nos od únavy a pripadám si ako prišelec z cudzieho sveta.

 

To je len nezvyk, o chvíľu do toho zase vhupneš. Ja už zarezávam v Aussie Abou. Je to tu také… zvláštne – bez teba.

 

Zrazu do mňa ktosi hrubo drgol, až mi guča v hrdle takmer zabehla, a pohľadom som zavadila o kufor, ktorý vyzeral ako môj. Vrhla som sa k nemu s úľavou, že o chvíľu budem pri Rišovi.

„Hej, hej, čo mi beriete kufor?!“ osopil sa na mňa akýsi chlap a ja som sa jachtavo ospravedlňovala, že som si myslela, že je môj, hoci bol aspoň o polovicu ľahší.

„Zlodejská špina,“ zamrmlal si pod fúzy a pobral sa preč. No zbohom. A vtedy som zjastrila svoj kufor– práve zmizol v otvore medzi nevyzdvihnutými kuframi. Šikovná. Radšej odložím denník a idem striehnuť, kedy sa zase vynorí.

10.37

Toto presahuje všetky medze. Všetky. Ja chcem ísť do Sydney!!!

„Paula, Paula, Paula, Paulaaaaaaa!“ ozvalo sa jačanie, len čo som sa objavila v príletovej hale, ešte zadýchaná z boja so svojím lodným kufrom. Netuším ako, ale podarilo sa mi spadnúť na pás a chvíľu som sa na ňom elegantne viezla za burácajúceho smiechu ostatných cestujúcich. Nakoniec som pozbierala zvyšky dôstojnosti a odkráčala do haly, kde sa pre zmenu rozľahol vresk, akoby bomba odtikávala posledné sekundy života. Rišovho. Hneď som ho spoznala po hlase a ani som sa nemusela obzerať, kde je – všetci totiž zízali iba naňho. Stál celkom vpredu, zúrivo nadskakoval, kýval mi a mával transparentom s nápisom: „Lamač ťa očakáva, Paula!“

Božeee!

Rozchechtala som sa. „Ty si vari myslíš, že ťa bez toho už nespoznám?“ opýtala som sa namiesto toho, aby som mu skočila do náručia. Aj tak som nemohla, delila nás zábrana.

„Istota je guľomet, nikdy nevieš, čo cudzina s človekom urobí. Erlauben Sie, bitte?“ zaškúlil na ženu vedľa seba, ktorá naňho, mimochodom, zízala so zaľúbením v očiach, čo si vôbec nevšimol, odstrčil ju a obehol zábranu, aby sme sa na seba mohli predpisovo vrhnúť. Chcela som si v jeho náručí spokojne vydýchnuť, ale Rišo začal aj so mnou poskakovať a vykrikovať čosi, čo som nestíhala dešifrovať. Pravdepodobne sa mi mozog ešte neprepol do slovenského režimu.

„Hladná? Smädná? Chceš sa ísť najesť, vycikať?“ chrlil na mňa, keď schmatol kufor a začal nás ťahať preč z príletovej haly.

„Unavená,“ pousmiala som sa. „Nechcem nič, len padnúť do postele a spať. A umyť sa.“

„Myslím, že sprchy sú týmto smerom…“ obzeral sa, až som ho klepla po hlave: „Rišo, doma, nie tu.“

„Dobre. Chceš ísť ku mne? Myslím tu, vo Viedni. Spolubývajúci už budú drichmať, ale určite ťa s radosťou privítajú, hlavne v sprche, potom ti naservírujem včerajšiu pizzu a zajtra vyrazíme do Lamača, hm?“

Jeho láskavé srdce som nekomentovala. „Myslela som, že ma odvezieš rovno domov.“

„Veď hej. Ja sa jej snažím zvýšiť komfort po návrate do rodných končín, a ona sa ešte sťažuje,“ frflal.

„Nesťažujem! Som strašne rada, že si prišiel ty, nie naši, a k tvojmu divadielku tam vzadu ani nemám čo dodať,“ poslušne som odrapkala a vtisla mu pusu na líce.

„Tak. Teraz som spokojný. Hoci ti hrozne páchne z úst. Ale to nič.“

Neveriacky som nad ním pokrútila hlavou. „Riško, skús letieť šestnásť hodín. A, mimochodom, v Dubaji som si zuby umyla.“

„Tak je dačo zle s austrálskou pastou,“ húdol si svoje. To sme už vyšli pred letisko, kde som sa prvýkrát po roku nadýchla nášho stredoeurópskeho vzduchu. Ohromilo ma, o koľko je iný.

„Tak. Kde asi som zaparkoval svoje zlatíčko?“

Neisto som po ňom fľochla. „Teraz myslíš Lorien, alebo auto?“

Zagánil na mňa. „Samozrejme, že svojho nemeckého drobca!“

„Ty si sem vzal Lorien?“ zažmurkala som. „A nevieš, kde si ju nechal?“

„Páni, Paula, no, budem s tebou mať fúru práce, kým začneš reagovať na slovenčinu. Mám maličký Volkswagen Up, nemecké auto, ak si zabudla. Lorien je nemecké plemeno leonberger a  je doma v Lamači – asi dvadsať metrov od vášho domu.“

„Ďakujem za polopatisticcké vysvetlenie,“ zamrmlala som vyčerpane a kým on pobiehal okolo, ja som vraj mala pekne hačkať na kufri.

„Tam je!“ vykríkol zrazu; a potom sme už, ani neviem ako, fujazdili preč z Rakúska.

„Hahaaa, to je, čooo?“ nadšene vyvolával a nesťahoval nohu z plynového pedála.

„Rišo, ak je to možné, rada by som sa do Lamača dostala, keď som už prežila let. Ani rakúska polícia by o nás nemusela vedieť.“

„Neboooj. Vieš, čo to bolo, keď si nebola v Lamači? Od plienok si pri mne, a zrazu zdúchneš do Tramtárie. A kým bol preč aj Paťo, no, toto mi už nerobte, lebo ma budete mať na svedomí.“

„Nedostatok kamarátov a žien okolo teba?“ podpichla som ho.

„Čoby. Dostatok. Plus Lorien. Tá vystačí aj za tridsať ľudí. Niekedy si želám, aby ma Lýdia nezaviedla k pôvodným majiteľom. Vlastne furt. Ale ty si ségra a Paťo brácho.“

Pohodlne som sa usalašila a pozorovala ho. Mám pocit, že sa za ten rok zmenil, zmužnel, opeknel, hoci dieťa v ňom ešte vždy zostáva. Konečne som pocítila radosť, že som späť. Pozrela som von oknom, na krajinu zahalenú tmou a k slovu sa znova prihlásila nostalgia. Čo dokáže s človekom spraviť jeden blbý rok v zahraničí…

Vytiahla som mobil a chystala sa napísať Vilasovi o Rišovi, keď som si uvedomila, že ten na mňa po očku pokukuje.

„Píšeš tomu černochovi?“

„Prosím???“

„Píšeš černochovi?“

Precedila som cez zuby: „Indovi, Riško, Indovi. A volá sa Vilas. Nezačínajme zase.“

„Ts. Dúfam, že ti tu znovu šibne a budeš slintať za kreatúrou číslo jeden.“

Vytreštila som oči. „A to je akože kto?“

„Fasa. Ani to si už nepamätá,“ zašomral si popod nos. „Kreatúra číslo jeden je predsa Lukáš Masubo.“

Pomykalo mi kútikmi úst. „Tá pokazila, čo sa dalo. A v Sydney bola mimoriadne nepríjemná. Nemám najmenšiu chuť sa s ňou čo len vidieť,“ vyhlásila som rázne.

„Tak to je prúser, lebo sa s ňou vídať budeš.“

„Čože???“

„No jasné, zabudla si aj na to, že bývate pár stoviek metrov od seba???“

Bez ďalších slov som dopísala správu pre Vilasa.

„A netvár sa, že by si sa vrátila, keby nebol prišiel za tebou. Ja, vaši, psi, všetci sme ti ukradnutí, ty si sem prišla kvôli Masubovi, aby si si overila, či chceš chlpatého Inda, alebo masubovského idiota. Máš vkus, dievča.“

„Uch. Asi si začnem želať, aby po mňa došli rodičia.“

„Ale ja som aj tak rád, že si tu,“ zbožne sa na mňa usmial, na čo som sa neovládla a rozrehotala som sa.

„Ako si, prosím ťa, dokázal presvedčiť našich, aby zostali doma?“ zaujímala som sa, keď sme prekročili hranice. V tej chvíli som žehnala Schengenu, že nemusíme vystáť šor na hraničnom priechode, čo by ma už asi dorazilo.

„Normálka. Zahral som im na citlivú strunu, že tvoje prvé minúty po návrate do vlasti chcem s tebou stráviť osamote. Potešili sa, že ti dodám rozumu, zaľúbene mi skočíš okolo krku a vystrojíme tradičnú slovenskú svadbu v kroji. Poznáš to,“ zaškeril sa.

Jasné, klasika, rodičia asi nikdy nepripustia, že medzi mnou a Rišom chýba akákoľvek chémia, fyzika, biológia, telocvik, čokoľvek.

Od tej chvíle cesta ubiehala, ako keď niekto zrýchli film. Pustili sme si rádio, pospevovali, rozprávali jeden cez druhého, a odrazu sme prechádzali uličkou v Lamači. Minuli sme dom Masubovcov, v ktorom sa svietilo, hoci boli dve ráno. Konkrétne v Lukášovom okne. Dokonca mám pocit, že sa tam pohli žalúzie. Zrýchlil sa mi pulz, ale Rišo mi nedovolil ani len hlavu otočiť a zastal až pred našou bránou.

Prvý nádych lamačského vzduchu prekvapil rovnako ako viedenský. Čistý, svieži a mĺkvou nocou sa niesla vôňa kvetov zo záhrad. Vône nášho leta… o toľko iné ako tie v Austrálii… Bola som doma.

Hrobové ticho spiaceho Lamača zrazu preťalo zúrivé štekanie. Vzápätí sa pridalo čosi ako zavýjanie, a potom už nezaháľali ani ostatné lamačské psy.

„Lorien, šššt!“ vykríkol nešťastne Rišo a sledoval ich vchodové dvere, ktoré sa v našich predstavách otriasali pod váhou Lorieninho tela. Ja som sa však dívala na náš dom, kde sa tiež svietilo a skadiaľ sa ozýval dobre známy Subov štekot. Čosi sa mi pohlo v srdci. Tretí, zavýjajúci hlas musel patriť Dagonovi. Bombastické, o chvíľu nás Lamačania vysťahujú.

„Subinko!“ zvolala som roznežnene, keď som zaregistrovala, že rýchlosťou hokejového puku sa na mňa valí niečo biele, a tak som sa radšej zaprela o auto, vediac, že inak preletím asi až do susednej Dúbravky. Vzápätí už okolo mňa poskakovalo biele kučeravé čudo, ktoré počas mojej neprítomnosti nabralo zo štyri kilá, s nezmenšenou radosťou na mňa skákalo, olizovalo ma, čistilo mi uši, oči, až mi bolo jasné, že si už nemusím odmaľovať ani tú trošku mejkapu, ktorý prežil cestu.

„Subo, zlato… au!“ skríkla som, keď mi hlavou vrazil do brady a ja som si asi odhryzla kúsok jazyka. Ocko sa zatiaľ nahlas ponosoval, že sa vítam so psom a vlastných rodičov ani nepozdravím.

„Vitaj zo sveta späť v realite,“ podotkol, len čo ma vystískal tak tuho, že som si okrem brady a jazyka cítila každú kosť v tele.

„Paula,“ spľaskla rukami mama, „ty si tam nejako dospela!“

„To sa ešte dá?“ šúchala som si rebrá.

„Asi áno, si iná.“

Aha.

„To robia tie strasti dlhej cesty, Kristínka, ráno už bude zase vyzerať dobre,“ vyhlásil ocko.

Ešte tu spyšniem.

„Paula, predstavujem ti Lorien!“ začula som Rišov hrdý hlas, a keď som sa obrátila, predo mnou stála krásna leonbergerica. Upierala na mňa oči, ktoré mi z nejakého dôvodu pripomenuli Lady z rozprávky Lady a Tramp.

„Ďakujeme, Rišinko, že si sa obetoval a priviezol si nám dcéru, je krásne, ako vaše kamarátstvo prežilo toľko rokov…“ dojímala sa mama.

Nestihla som reagovať, keďže ocko zrazu s pátosom vyhlásil: „A tu je náš Dagoník!“

A naozaj. V bezpečnej vzdialenosti postával ďalší leonberger, Lorienin brat. Bolo to trocha prerastené, chlpaté osemmesačné šteňa s veľkou čiernou hlavou a s očami ako obrovské čierne gombíky. Hnedý chrbát malo raz taký, ako mal Belko. Fúha. Hotový macko, s tým sa bude spať ako vo vatičke.

Svoj omyl som pochopila, len čo ma Rišo vyobjímal na dobrú noc, ocko mi celý blažený vzal kufor a ja som sa pokúsila vojsť do nášho domu. Dagon sa totiž v celej svojej nádhere vo dverách vypol a vydal zo seba čosi, čo som pri troške dobrej vôle mohla považovať za šomranie, v horšom prípade za vrčanie. Akooo?

„No poď, Paula, ráno vstávame do práce, nebudeme postávať pred dverami do piatej!“ súril ma ocko.

Spravila som ďalší krok a Dagon sa rozkročil, pripravený hájiť svoj domov.

„To – nemyslíte – vážne,“ odsekávala som.

„Dagoník!“ rozhorčene k nemu podišiel ocko. „Toto je Paula, moja dcéra, bude tu s nami bývať.“

„Aha, tak ja tu budem bývať, psovi to treba vysvetliť,“ naštvane som sa pomedzi nich pretisla do obývačky, ale Dagon ma obehol – a vyceril biele zuby. Hm, úsmev to asi nebude.

Rodičia skonštatovali, že psík si na mňa bude musieť zvyknúť, a ocko mu strčil pod ňufák môj starý sveter ako dôkaz, že som tu kedysi bývala. Dajsamisvete. Na Dagona to zjavne nemalo žiadny účinok, lebo za mnou všade liezol, striehol na nevhodný pohyb, kedy by mi mohol zaseknúť zuby do ruky, a keď som vystúpila po schodoch za ockom, ktorý hore s fučaním hodným astmatika na smrteľnej posteli vyteperil kufor, usmernili ma, že budem spať v Libušinej izbe, lebo moju nestihli upratať po tom, čo sa v nej usídlili psy, ale vraj ja si to aj tak spravím najlepšie sama.

To by teda bol návrat do oázy bezpečia.

A keď som uvidela, čo zostalo z mojej izby, div ma neranila mŕtvica. Okrem toho, že tam dovliekli sušiaky ovešané bielizňou a naskladali kopu debien s neznámym obsahom a na hojdacom kresle od Lukáša boli prehodené ockove košele, moja posteľ sa zmenila na preliačené zachlpatené ležovisko s piatimi dekami. A pod ňou sa váľal pôvodne Belkov kôš na spanie, ohryzený na nespoznanie. Radšej som zavrela oči a mdlo sa presunula do Libušinej prázdnotou zívajúcej izby.

„Tak hovor, dcérenka, ako bolo?“ natešene sa vypytoval ocko. O pol tretej ráno.

„Veď som vám stále písala, všetko viete…“

„To áno, ale nesmierne sa teším, ako si sadneme k fotkám a o všetkom nám porozprávaš. No a ten tvoj… hm, Vilo, hm, nezmenil názor a nepríde sem, však nie?“ podotkol s takou nádejou v hlase, že som váhala medzi smiechom a plačom.

„Vilas. A nie, nepríde na Slovensko, jedine na návštevu.“

„Tak je dobre. A tebe nie je smutno, však nie?“

Bezradne som naňho pozrela.

„Vieš, Semokovci si vystačia aj bez cudzincov v rodine,“ rozpačito sa zachechtal.

Prevrátila som oči. „Oci, to nechaj na mňa, dobre? Chcela by som sa vybaliť, umyť a konečne sa poriadne vyspať.“

„Presne. Nikde sa nespí tak dobre ako vo vlastnej posteli, však? Doma je doma, a domov je len jeden,“ nadšene si prikývol, hoci sme stáli pri Libušinej posteli. „Zajtra sa budeme s maminkou ponáhľať z práce a budeš nám rozprávať.“

Asi je márne pripomínať, že mám dvadsaťpäť a práve som úspešne prežila rok v Austrálii.

Vyhrabala som z kufra pyžamo, z ktorého zavanuli známe vône – moja bývalá austrálska izba a Vilas. Opäť som prehltla hrču v hrdle, napísala mu nie práve optimistickú správu a vybrala sa do kúpeľne, ktorú rok nikto nepoužíval a podľa toho aj vyzerala. Psie chlpy, prach, usadeniny, vodný kameň vo vecku. Nudiť sa zjavne nebudem. A keď som stadiaľ vychádzala, ocitol sa predo mnou Dagon s výrazom psa, ktorému druhý pes chce ukradnúť kosť.

„Doprdele… Teda, Dagoník, hihi, dovolíš mi prejsť? Nenecháš ma spať v kúpeľni, však nie?“ nervózne som sa chichotala.

Z hrdla sa mu vydralo vrčanie. Ustúpila som. Našťastie sa objavil udivený Subo, ochotne ku mne na zavolanie došiel a ja som sa popri ňom preplazila do Libušinej izby. Úplne ako v nejakom bizarnom horore. Dokonca som pre istotu zaplesla dvere.

Zostala som sama v prázdnej cudzej izbe, ešte aj bez psov, čo tu v Lamači rozhodne nebolo normálne.

Takto som si návrat nepredstavovala.

Vyzrela som von oknom. Libušino malo rovnaký výhľad ako moje. Aspoň niečo je rovnaké.

Takže som doma.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.