Jaji bloguje

Vo svete kníh
Michaela Mihoková: Do knižného sveta patrím

Michaela Mihoková: Do knižného sveta patrím

Michaela Mihoková je milovníčkou sitkomov, závislák na sladkostiach, odporkyňa nohavíc a fanúšička jablkovo-škoricového čaju. Ako sama vraví, je svelý magnet na trapasy, preto sa s nou nikdy nudit nebudete. Písanie jej dáva krídla a prenáša do svetov, ku ktorým by nemala len tak prístup.

Najobľúbenejší autror: Obľúbených autorov mám neskutočne veľa. Na teraz spomeniem Gayle Forman. A prečo? Lebo pri čítaní jej
kníh mám pocit, akoby písala pre mňa.

Najobľúbenejšia kniha: Odviate vetrom, pretože keď som ju čítala prvýkrát, mesiac som sa nedokázala ponoriť do iného príbehu. Je napísaná tak precízne, a pritom nie ťažkopádne. Je to príbeh o veľkých spoločenských zmenách, ale aj o osudovej láske. Hodváb, pretože sa nedá s ničím iným porovnať. Spisovateľ Alessandro Baricco si ma podmanil sladko- trpkým príbehom, pri čítaní ktorého som mala zimomriavky. Pippi Dlhá pančucha, pretože svet sa delí na malé a veľké deti. My, veľké deti alebo dospelí, občas zabúdame na rozprávky a sme príliš vážni.

Nedočítaná kniha: Tých bolo tiež viac. Spomeniem historický román, v ktorom bolo asi na desať strán opísané, ako hrdinka
vníma dvere. Kniha sa volala, áno, bude to prekvapenie, Červené dvere.

Prečo knižný svet: Pretože je to svet veľkých hrdinov a malých prehier. Svet, do ktorého patrím.

Najobľúbenejšia knižná postava: Jo Marchová z knihy Malé ženy. Bola odvážna rebelka, zbožňovala písanie, ale nezabúdala byť ženou. Raz si dala hrdinsky ostrihať vlasy, len aby ich mohla predať a jej mama mala na cestu za raneným otcom. Potom však celú noc preplakala, lebo jej vlasy chýbali.

Nejmenej obľúbená knižná postava: Amy Marchová z knihy Malé ženy. Nikdy som totiž neodpustila autorke, že si ona nakoniec získala Laurieho za manžela, a nie Jo. Podľa mňa patrili k sebe!

Tip na čítanie: Tak napríklad Láska na prvý klik. Práve som ju dočítala a bolo to pohladenie na duši. Milé, vtipné, romantické,
ale nie príliš, a nie plytké.

 


Anotácia

Štyri pohľady, dve storočia a jeden unikátny príbeh, v ktorom sa spojí nespojiteľné a v ktorom hrdinovia musia spoznať, že najväčším dobrodružstvom je život sám. O rasizme, ktorý má rôzne podoby. O tvrdom prostredí, z ktorého jediným únikom je láska. O topánkach. A o cigánskom srdci. Na svete sú totiž dve skupiny ľudí – tí, čo svoje cigánske srdce už našli a tí, ktorí ho ešte len hľadajú. Hana sníva o dobrodružstve, no nemá naňho dosť odvahy. Lucia chce žiť naplno, no kvôli chorobe nemôže. Obom zmení osud On, hoci mal pôvodne celkom iné plány. Z pomsty je zrazu láska, z povrchnosti hĺbka, z banalít podstata. Prečítajte si román o cigánoch – reálnych i pocitových, o boji s chorobou, samým sebou i predurčením, o láske, ktorá je osudová a o pochopení, ktoré je odmenou za prežité utrpenie. Všetci sme cigáni je kniha, ktorá vás naučí nazerať na svet inak. Jej autorka vám predostrie príbeh, s akým ste sa ešte nemali možnosť stretnúť.

Zdroj: Netky.sk
Zdroj: Netky.sk

Ukážka z knihy

Sadnem si do lavice a nechám čas utekať pomedzi prsty.

„Akú máš pečeň?” osloví ma spolužiak.

„Čo?” Nerozumiem otázke.

„Dnes mám narodeniny,” povie, akoby to všetko vysvetľovalo.

„Všetko najlepšie,” zaželám mu.

„To si fakt taká pripečená?” Čelo má pokrčené, akoby nad niečím  úporne premýšľal.

„Kokos, to je krava,” ozve sa hlas spolužiačky.

Mlčím. Slová sú náboje, ktorými strieľam priamo do stredu terča. Sú také mocné, že nimi ľahko porazím aj desaťhlavého draka, otvorím dvere žalára a z púšte urobím rieku. Nemienim však strieľať naslepo. Nemienim vypustiť obra, ktorý ma strčí ešte hlbšie do priepasti. Už aj tak padám dosť hlboko.

„Organizujem narodeninovú oslavu. Pozvaní sú však len tí, ktorých pečeň je pripravená na poriadny zážitok. Prídeš?” Spolužiak stojí pri lavici a nedočkavo si mädlí ruky. Nedokážem si vysvetliť, prečo sa unúva pozvať ma.

„Ja asi neprídem. Ale ďakujem za pozvanie,” zdvorilo odmietnem neúprimnú ponuku. Nepotrebujem milodary. Človek by nikdy nemal byť prostriedkom k pripísaniu dobrého skutku na účet hriešnika.

„Bojíš sa, že s nami neudržíš krok?” pozrie na mňa vyzývavo. Poznám ten druh pohľadu. Oči sa snažia povzbudiť vnútorného hrdinu, ktorý zo strachu pred zlyhaním ustupuje. Napokon však strach zamáva pýche, ktorá stojí na čele boja proti poníženiu. Na mňa to neplatí.

„Nie, len mám lepší program,” neznie to dôveryhodne, no to je v tejto chvíli nepodstatné.

„Kašli na to, Martin. Len by kazila zábavu,” triedna koketa si vynucuje pozornosť.

„O tom pochybujem. Pozri na ňu. Tá musí rada húliť. A ktovie, čo všetko ešte rada robí,” Martin veľavravne zdvihne prst. Trieda vybuchne do smiechu.

„Tuším vám je akosi veselo,” vstúpi učiteľka. Prejde ku katedre a na nos si nasadí okuliare. Zašuchoce papiermi, napraví si sukňu a nenápadne žmurkne na mobil. Očervenie a neisto sa poobzerá po triede.

„Veď je piatok. Komu by nebolo veselo?” objasní Martin.

„Dnes budeme mať trochu aktívnejšiu hodinu,” oznámi učiteľka, keď sa jej tlkot srdca upokojí a z tváre jej zmizne neprofesionálny výraz, ktorý napovedá, že nie je len pedagogičkou, ale aj ženou.

„Literatúra nie je mŕtva. Žije prostredníctvom postáv, dýcha a pretvára generácie na schopné citu. Dnes oživíme jednu postavu, ktorá sa preslávila najmä vďaka svojej nevšednej povahe,” urobí dramatickú pauzu.

Počúvam ju a v duchu s ňou nesúhlasím. Nemám rada knihy. Čítam, iba ak musím. Sú pre mňa len kusom papiera, v ktorom je kopa klamu. Čítaním sa máme odpútať od reality, aby sme jej unikli. Stránky sa však minú, postavy dôjdu do šťastného konca. A čo my? Odtrhneme pohľad od knihy, aby sme sa presvedčili, že problémy nezmizli. Len číhali učupené v kúte našej mysle. Narastú do obrovských rozmerov a my ich neriešime. Len čítame knihu za knihou. Učíme sa krásne citáty a hrdinovia sú nám zvláštne blízki, kým skutoční ľudia sa nám čoraz viac vzďaľujú.

„Eugen Onegin bol unudený šľachtic. Nevedel, čo chce. Nebol schopný  usadiť sa. Ženy v jeho živote predstavovali len naplnenie fyzických potrieb,” vykladá učivo, no očividne ani ona sama nevenuje pozornosť tomu, čo jej vychádza z úst. ,,Zoznámi sa s dvomi sestrami. Oľga je rovnaká ako on. Má snúbenca, ale bez výčitiek svedomia flirtuje s inými mužmi. Tatiana je, naopak, sčítaná. Má pokojnú povahu a romantické predstavy, ktoré si starostlivo stráži. Zaľúbi sa do Eugena, ten však jej city neopätuje. Je skôr naklonený k Oľge, pretože mu viac vyhovuje jej nespútaný duch. Keď však roky plynú a Eugen sa vzdiali zo života oboch sestier, z Tatiany sa stáva iná žena. Rozhľadenejšia, s nádychom tajomna. Nádeja sa, že na Eugena už dávno zabudla. Jej pevná vôľa je preto vystavená tvrdej skúške, keď sa s Eugenom stretne. On ju nespozná a konečne sa do nej zaľúbi. Tatiana už však má záväzky, ktoré nesmie porušiť, a tak Eugenovi napíše list, v ktorom ho odmietne. Prezradí mu svoju totožnosť, a hoci vie, že ho bude naveky milovať, dá prednosť životu bez neho. Teraz od vás žiadam, aby ste sa ponorili do príbehu. Hľadajte pocity, pátrajte po skutočnej vášni. Predstavte si, že ste na mieste Tatiany. Vaša neopätovaná láska. Vaša bolesť. Smútok, ale zároveň presvedčenie, ktoré vám nedovolí podľahnúť. Napíšte list v mene Tatiany, ktorá vo vás drieme. Napíšte Eugenovi, ktorý vám ublížil. Napíšte tomu Eugenovi, ktorý vás zmenil,” zadá nám úlohu.

„Ale ja žiadneho Eugena nepoznám,” hlási sa Tamara, ktorá musí mať vždy pripomienky.

„Použi fantáziu,” odpovie učiteľka a sadne si.

Nastane dlhý povzdych znejúci z úst maturantov, ktorí, hoci sú takí rozdielni v správaní, v hľadaní negatív sa spoja a tvoria jeden celok. Dvadsaťštyri študentov si ako jeden vezmú pero a pustia sa do plnenia úlohy. Iba ja nepíšem. Ja jediná len sedím a pozorujem okolie. Pozorujem dievčatá, ktoré sa tak trápia pre svoj zovňajšok a pritom ignorujú vnútro samých seba. Akoby to bolo možné oddeliť. Viem, pôsobím tak trochu ako sudca. Ja ich však neodsudzujem. Nemoralizujem, ani nepletiem pomyselný bič na zlynčovanie a zodratie z kože. Len prežúvam smutnú pravdu, ktorá sa ma tak nemilosrdne dotýka, že mi svojimi studenými rukami zanecháva na duši odtlačok. Všetky niekam patria. Buď sú také, či onaké. Buď hľadajú vzdelanie a za sklíčkami okuliarov spletajú ružové sny, alebo kričia a s krvou nasiaknutou alkoholom napĺňajú sny svojich matiek. Buď sú pekné, alebo menej pekné. Buď slušné, alebo odvážne ako niekdajšie revolucionárky. Toľko skupín, toľko odlišností. Len ja nikam nepatrím.

„Sedláková, prečo nepíšeš?” všimne si ma učiteľka.

„Prepáčte, ale ja neviem písať,” znie to hlúpo,  no vravím pravdu.

„Písať ste sa hádam všetci učili už v prvom ročníku základnej školy,” vytiahne na mňa tradičnú učiteľskú odpoveď. Ako inak.

„Neviem vyjadrovať myšlienky písomne,” skúsim to povedať priamo.

„Tak to skús ústne,” pobáda ma.

„Nejde to,” šepnem. Zbytočne šepkám. Aj tak ma každý počuje.

„Trapka!” urazí ma niekto z prítomných.

„Dobré ráno. Prepáčte mi, prosím, bola som u lekára,” vstupuje do triedy Lucia. Žiarivo a tak zvláštne váhavo sa usmeje.

„To nič, Lucka. Posaď sa,” pozve ju učiteľka.

Lucia si zloží z pliec tašku. Na sebe má hnedé nohavice a čierne tričko. Všimnem si, že tričko zdobí nápis. Aby som ho videla, musím sa nakloniť. Milujem pravdu, nenávidím lož, stojí tam. Iste. Dokonalá demonštrácia čiernej farby. Veľké reči a malé činy. Čierna symbolizuje túžbu vyčnievať a neschopnosť urobiť krok von z toho nekonečného radu oviec vedených na porážku. Sama neviem, prečo si ju tak prezerám. Zrakom pristanem na čiapke.

„Sedláková, netrpezlivo čakám na tvoju odpoveď,” vráti sa ku mne učiteľka.

„Myslím, že som už povedala všetko, čo bolo nutné povedať.”

„A ja si myslím, že si nepovedala vôbec nič.”

„Prečo si nedá dole tú čiapku?” otázku smerujem k učiteľke, hoci jej objektom je Lucia.

„Prosím?” Vyviedla som ju z rovnováhy.

„Prečo jej dovolíte, aby mala čiapku počas vyučovania?” Prečo to hovorím? Prečo sa to pýtam? Viem predsa, prečo má na hlave čiapku. Zúfalo však chcem od seba odvrátiť pozornosť. Tak veľmi sa bojím a tak veľmi slabo sa cítim, že neovládam jazyk, ktorý sa odlepuje od podnebia a pohybom v ústach sa pretvára na nástroj skazy.

„Máš s tým problém?” Učiteľka zlostne mľaskne a vystrčí bradu.

„Nemám, ak si aj ja môžem nasadiť čiapku.”

„Drž hubu!” Nervozita v triede produkuje zlostné zvolania z úst mojich rovesníkov.

„To je v poriadku,” ukončí trápenie Lucia. Hrdo sa zdvihne zo stoličky a otočí sa tak, aby stála uprostred triedy. Ak by sme sa s Luciou delili o rovnaký bytový komplex, napísala by som jej lístok s textom, že je krásna taká, aká je. Povedala by som jej, že nemusí nič skrývať, ani utajovať to, na čo by mala byť hrdá. Takto však len spôsobujem zmätok a nie som schopná nájsť kompromis medzi tým, čo hovorím a tým, čo cítim. Stiahne si čiapku a nám sa naskytne pohľad na jej holú hlavu.

„Nehanbím sa za to,” vyriekne ticho. Takéto slová sa nikdy nekričia. Už ste si to niekedy všimli? Hlasné hádky sú väčšinou malicherné. Pokiaľ sa kričí, vždy existuje možnosť zlepiť fraktúru vzťahov. Potichu sa hovoria len tie najbolestnejšie a najťažšie slová. Oznamujú sa rozchody, vmieta sa do tváre neopätovaná láska, ničí sa sen o šťastí.

„Mali by sme sa rozviesť,” povedal otec mame. Potichu.

„Otec nás opustil,” oznámila nám mama. Potichu.

„Už ťa viac neľúbim,” hovorí muž žene. Potichu.

„Pôjdeme na prechádzku,” povedal ten hajzel, ktorý mi zdeformoval vnútro. Potichu.

„Už si spokojná?” pýta sa ma učiteľka. Nie, nie som. A ani nemôžem byť.

„Áno, teraz je to lepšie,” drzo odpovedám.

„Vedela si, že Lucka prekonala rakovinu. A napriek tomu si ju vystavila niečomu tak bezohľadnému. Navyše si bola drzá a nesplnila si zadanie. Po hodine sa ohlás v riaditeľni. Sklamala si ma, Sedláková.”

 

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.