Jaji bloguje

Vo svete kníh
Michaella Ella Hajdúková: Písanie ma baví, je mojou psychohygienou

Michaella Ella Hajdúková: Písanie ma baví, je mojou psychohygienou

Michaela Ella Hajduková je autorkou siedmych kníh, ôsma sa chystá na vydanie koncom apríla, alebo začiatko mája. Píše knihy, ktoré sú kombináciou súčasnosti a minulosti. Viac sa dozviete o autorke v článku.

Michaela vždy dáva do svojich kníh niečo medzi nebom a zemou. Napísala knihy Všetky moje tváre, Tajomstvo tvojho rodu, Zákon
krvi, Nemecké dievča neplače, Nájdem ťa v čase, Nepriznaná (Milovala som
Ľudovíta Štúra), Dorianova kliatba.

Najobľúbenejší autor: J.K. Rowlingová – lebo milujem Harryho Pottera a jeho svet

Najobľúbenejšia kniha: Mám ich viac, ale takou mojou srdcovkou je spomínaný Harry.

Nedočítaná kniha:  Málokedy sa mi to stane. Ale nedočítala som Zimný príbeh od Helprina. Film ma veľmi nadchol, ale kniha sa mi videla veľmi, veeeľmi rozvláčna a nebavila ma.

Prečo knižný svet: Milujem písanie a vlastne i čítanie. Asi by som už nevedela bez neho žiť. Písanie ma baví, je mojou psychohygienou. Baví ma tvoriť postavy, osudy, svety a vytvárat okolo toho príbeh.

Najobľúbenejšia postava: Už budem neoriginálna (smiech), ale Severus Snape. Je to nádherná postava! Autorka ma ňou celkom dostala. Pôsobí chladne a temne, ale vnútro má v podsate krehké.

Najmenej obľúbená postava: Feyre zo série o Dvoroch. Tú sériu milujem, ale ona mi strašne nesadla.

Tip na čítanie: Odporúčam sériu o Márii Magdaléne Očakávaná od Kathleen McGowan. Tá trilógia ma dostala. Autorka úžasne vykreslila svet najznámejšej postavy v dejinách Ježiša a tiež Márie Magdalény. Bola som očarená a som ochotná jej veriť, že sa to tak stalo.


Obsah

ulienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.

Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.
Jej mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie… chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?

O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná… Tanečnica.

Zdroj: Michaela Ella Hajdúková
Zdroj: Michaela Ella Hajdúková

Ukážka z knihy

Po pohovore s riaditeľom som nedobrovoľne nastúpila v jeden večer na javisko namiesto Josephine. Nemci sa odmietali dívať na černošskú tanečnicu a speváčku, ktorej nesiahali ani po päty, lebo im nepasovala do ich rasovej ideológie o nadľuďoch. Netuším, čo to je, to som započula od pána riaditeľa, keď sa rozčuľoval, že ju nechcú. Hľadisko bolo plné uniforiem a ja som sa vzadu triasla. Riaditeľ ma bez slova opustil. Museli sme sa poddať. Zhlboka som sa nadýchla, siahla si na masku na tvári a potom som vyšla dopredu k mojim dvom stuhám. Potrebovala som sa pozrieť, aspoň na okamih som sa musela rozhliadnuť, aby som ich videla. Vo Folies Bergére som za tie roky zažila už všeličo. No ešte nikdy tam nebolo také ticho ako vo chvíli, keď som stála na javisku. Osvetľovači schválne stlmili osvetlenie a mne sa na okamih zdalo, že tu zastal i čas. Minúty plynuli a  niekoľko mužov vpredu si nervózne odkašľalo. Nadýchla som sa, lebo som sa bála, že mi z očí vykĺznu slzy. Nedívala som sa naňho, ale jeho prítomnosť ma bodla a popálila. Na malú chvíľu som chcela uveriť tomu, že je to iba temný a desivý sen. Nočná mora, z ktorej sa na svitaní prebudím a vydýchnem si od úľavy. Lebo toto jednoducho nemohla byť pravda! Nemohol tam sedieť! Medzi nimi! S nimi! V uniforme s tými prekliatymi znakmi! Nemohol to byť on! Dýchaj, pripomínala som si a skutočne som sa musela zhlboka nadýchnuť. Nedíval sa na mňa, vyhýbal sa môjmu pohľadu. Zbabelo nezodvihol zrak a ja som mala chuť kričať. Nebudem pre vás tancovať! vrieskala som vo svojom vnútri, a keby som mala v sebe toľko ľahkovážnej drzosti, možno by som to zakričala aj nahlas. Uplynuli ďalšie minúty a môj pohľad skúšal zachytiť už aj zdesený konferencier. Nebudem pre vás tancovať! Nebudem pre vás tancovať! Nebudem pre vás tancovať! Nebudem pre vás tancovať!!!

Začínala hrať hudba a ja som sa automaticky zachytila stúh. Musela som si zahryznúť do pery, aby som nezačala nahlas plakať. Zavesila som sa a  dovolila gravitácii, aby ma ťahala k zemi a aby som sa tesne nad ňou znova chytila. Počula som piskot a krik. Uznanlivo po mne vypiskovali a ja som sa necítila ako tanečnica, ale ako lacná štetka z niektorého z ošarpaných parížskych nevestincov. Už som nevládala. Zatvorila som oči a tesne pred koncom vystúpenia som sa pustila. Cítila som, ako sa stuhy obtreli o moje telo a ja som padala. Začula som vravu, šuchot, kroky, no nič som nevidela. Nechcela som vidieť už nič, ale napriek všetkému mi v  tme za viečkami plávala jeho tvár a moje rozbúrené vnútro malo veľmi ťažkú úlohu.

Nemyslieť na to, že sedí dolu, a hlavne na to, čo má na sebe. Kým v skutočnosti je. Naozaj som chcela stratiť vedomie. I pamäť. Kriesili ma niekoľko minút. Keď sa to už nedalo dlhšie naťahovať, pootvorila som oči. Skláňal sa na do mnou konferencier a čosi mi hovoril. Pýtal sa, či som v poriadku, či ma niečo bolí. Vládala som iba pokrútiť hlavou. Pomohol mi vstať a odviedol ma preč z javiska. Nevnímala som hurónsky potlesk. Pískali, hučali a dupali.

„Mademoiselle, boli ste úchvatná!“ Zodvihla som pohľad na muža, ktorý vybehol na pódium a podával mi kyticu. Nechápavo som sa naňho dívala a  tvárila sa, že mu nerozumiem. Posunkami podporil svoju reč a tisol mi do rúk kvety. Zmohla som sa len na tiché merci. Podľa uniformy som odhadovala, že to nie je len radový vojak, ale vysoká šarža. Nechcel ma pustiť, potom sa otočil do davu a zvolal: „Andreas! Ty vieš po francúzsky, komm hier.“

Srdce sa mi prepadlo až kdesi von z tela, keď sa môj vydesený pohľad stretol s tým jeho, ktorý bol nečitateľný. „Prekladaj. Povedz jej, že bola úchvatná a že verím, že sa jej pri páde nič nestalo, lebo si ju chcem znova pozrieť. A nie raz,“ veľavravne žmurkol. „Ak treba, pošleme po nášho doktora.“ Mala som chuť udrieť ho alebo opľuť, ale skoro som ho nevnímala. Našťastie som stále hrala šok z pádu. Už ako dieťa som sa v cirkuse naučila padať, aby sa mi nestalo nič vážne. Andreas na mňa upieral oči, ale pohľad mal nepreniknuteľný. Bolel ma. Keď prehovoril a preložil to, čo povedal druhý muž, jeho hlas v kombinácii s mojou rečou ma porezal v duši.

Znova som zvládla len pokrútiť hlavou na jeho ponuku a zopakovala poďakovanie. Šok opadol a ja som cítila slabú bolesť v ľavej nohe. „Ospravedlňte ma, necítim sa dobre.“ Uniformovaný Nemec sa s nadšením so mnou rozlúčil bozkom na ruku a odišiel. Andreasovi som nevenovala už ani jediný pohľad. Konferencier mi pomohol zísť na chodbu k šatniam a tam si ma už prebrala Rosaline. Keď sa za nami zavreli dvere, nekontrolovateľne som sa rozplakala.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.