Jaji bloguje

Vo svete kníh
Lucia Braunová: Od detstva zbožňujem knihy a vždy som túžila písať

Lucia Braunová: Od detstva zbožňujem knihy a vždy som túžila písať

Lucia Braunová píše ženské romány s detektívnou zápletkou, kde vsúva prvky krimi (Desivé odhalenie, Šťastie na prenájom, Pomsta prichádza potichu, a tiež zaľúbené príbehy (Milovať je zakázané). Najväčším snom autorky bolo napísať skutočnú knihu. Túžbu v sebe uchovávala už od základnej školy. Dnes sa sen stal realitou a už má na konte 8 kníh.

Aké sú jej preferencie v knižnom svete? Aj Lucii Braunovej sme sa pýtali naše klasické otázky. Inšpiruje vás jej knižný tip?

Najobľúbenejší autor: Joy Fieldingová: zbožňujem jej trilery, vždy sa jej podarí ma v závere prekvapiť, táto žena je môj vzor, aj vďaka nej som si zamilovala trilery. Rovnako sa mi páčia aj romány od Sandry Brown.

Najobľúbenejšia kniha: Najobľúbenejšiu knihu nemám, ale naposledy ma dostala Tisíc chlapčenských bozkov. (viac info o knihe nájdete v odkaze)

Nedočítaná kniha:Tak to viem presne: Jeden musí z kola von. Aj keď sa snažím knihu dočítať aspoň rýchlo čítaním (preskakujem jedna radosť, hlavne opisy), tu sa mi dvíhal pri niektorých scénach žalúdok, nemohla som ďalej. Možno neskôr… lebo príbeh vyzerá byť zaujímavý.

Prečo práve knižný svet: Odpoviem jednoducho, pretože od detstva zbožňujem knihy a vždy som túžila písať príbehy.

Najobľúbenejšia knižná postava: V detstve som mala hrdinky dve: Annu zo zeleného domu a Penny zo série Sedem labiek za Penny od Thomasa Brezinu. A prečo? Anna bola bláznivá a spontánna a Penny, rovnako ako ja, milovala zvieratá – hlavne psy.

Nejmenej obľubená knižná postava: Nespomínam si na žiadnu konkrétnu, ale zrejme taká, pri ktorej ma nenadchne príbeh a ešte aj tá samotná postava je nemastná neslaná. Paradoxne, mám rada záporných hrdinov, alebo takých tých zlých chlapcov (smiech).

Tip na čítanie: Naposledy som dočítala Zoznam zákazov a Veľké malé klamstvá. Prvú odporúčam milovníkom psychotrilerov a druhú čitateľom, ktorým nie je ďaleký spoločenský román a neprekáža mu priveľa postáv. Milovníkom romantiky, no nepotrpia si na
happyend, poradím, aby si prečítali spomínaných Tisíc chlapčenských bozkov.

Zdroj: Lucia Braunová
Zdroj: Lucia Braunová

V súťaži Marcové knihobranie môžete vyhrať autorkinu knihu Pomsta prichádza potichu. O čom je táto napínavá kniha? O láske, zrade, strachu… Život Olívie Walterovej plynie podľa jej predstáv. Je šťastná, zadaná a úspešná v tom, čo robí. Je obľúbenou spisovateľkou hororov. Všetko sa rozplynie ako hmla, keď sa vyberie s partiou priateľov na dovolenku do luxusného hotela v náručí hôr. Olívia sa stáva svedkom podivných udalostí, ktoré si spočiatku nevie nijako vysvetliť. Po niekoľkých situáciách, ktoré zažila, si napokon uvedomí, že v rovnakej alebo podobnej pozícii sa ocitli jej postavy z románov. Toto zistenie ju začína desiť. Netuší, kto ju tak nenávidí. Môže to byť naozaj hocikto. Žiarlivá Danica, či prízrak z minulosti, ktorý sa votrel do ich partie? A čo ak je to muž, ktorý tvrdí, že ju ľúbi? Alebo nebodaj najlepšia priateľka? Podozrenie padne aj na jej šéfa. No, čo ak je to všetko iba v jej hlave a písanie hrozivých príbehov jej je skôr na škodu? Nakoniec za ňou prichádza niekto, koho by pred svojimi dverami nikdy nečakala. Pomôže jej zistiť pravdu, alebo práve táto osoba ju dostane do život ohrozujúcej situácie? A vôbec, môže ešte niekomu veriť?

 

Ukážka z knihy Pomsta prichádza potichu

Mňa táto kniha veľmi zaujala a presvedčila ma, že jej mám venovať svoj čas. Preto ma už čaká v poličke a je ďalšia v poradí na čítanie. Či sa tak rozhodnete aj vy je len vaše rozhodnutie, ale dovtedy si môžete prečítať ukážku, ktorá vás zláka.

Niekoľko metrov od nás, možno tridsať, stál starý zrub, ktorý vyzeral tak… strašidelne. V zúboženom stave, akoby sa chcel každú chvíľu zrútiť. Jenny som schmatla za ruku a chcela jej povedať, že okamžite ideme preč, no ona ma stopla. S dlaňou nasmerovanej k zemi mi naznačovala, nech vydržím. Uvidela totižto zavalitého muža, ako nesie nejaký náklad. Tú vec mal zabalenú a prehodenú cez plece. Jej konce sa mierne kývali. V tej plachte mohol byť pokojne človek, samozrejme, mŕtvy človek. Rýchlo som čierne myšlienky zahnala preč.

„Mali by sme ísť, každú chvíľku môže prísť búrka,“ snažila som sa ju naplašiť. Potom muž schoval náklad do auta, poobzeral sa po okolí, sadol za volant a už ho nebolo. Pred nami zostal iba zrub a opustené stromy.

„Ale, prosím ťa, tá už bola,“ pozrela na mňa vážne. „Ty si strašný strachopud, tie tvoje príbehy nepíšeš asi ty, ale Boris, však?“

„No jasné a moje meno je jeho pseudonym, ale pssst.“

„Mimochodom, keď už ho spomíname, ešte sa nevykašľal na Ingrid?“

„To by si snáď mala lepšie vedieť ty, nie?“

„Ja?“ položila si ruku na prsia. „Na to si ako prišla?“

„Veď ty ju každý štvrtok masíruješ, chudinku stuhnutú.“

„Prosím?“ neveriacky na mňa pozrela. „Ingrid Vozárová?“

„Áno,“ víťazoslávne som prikývla.

„Ona chodí s tvojím sexy šéfom?“

„Veru tak.“

„Ale ako to, že to ja neviem a ty áno?“

„Mne to povedal Boris, vlastne, on jej ťa odporučil.“

„Predstav si!“ zahryzla do prsta. „To som vážne netušila. Mrcha, nepochválila sa mi, že jej chlap je Borisko.“

„Asi nemala dôvod.“

„No, ale ona odo mňa vyzvedala stále. Teda, aj ona hovorila o sebe, len nepovedala jeho meno.“

„Vidíš, aká tajnostkárka sa z nej vykľula.“

„Pch, to isto nie. Inak je to taká potvora. Určite ho má omotaného okolo prsta.“

„Ja si to nemyslím. Dobre, pokochala si sa a teraz už vážne ideme. Lukáš ma bude zháňať a teba Vilo. Tak poď, nech sa zbytočne nestrachujú. Ešte nás nakoniec aj búrka chytí a sme v prdeli.“

„Ježííííš,“ otrávene sa postavila. „Poď, lebo Lukáško bez teba umrie.“

Schmatla som ju za ruku a so smiechom sa rozbehla dolu kopcom. Takmer som sa na jednej skale potkla. Spomalili sme, aby sme sa vyhli úrazu. Vrátili sme sa na odbočku. Tešila som sa, že Jenny zvedavosť prešla, ale ak by ten chlap neodišiel, určite by ho chcela ďalej sledovať. Bola by schopná postaviť sa a utekať za ním. Ešte by z nej vypadla otázka, že čo so sebou nesie.

„Ktovie, čo to vláčil,“ premýšľala nahlas. Musela som sa pousmiať nad tým, ako dobre ju poznám.

„Nejakú mŕtvolku. Bú!“ Skočila som pred ňu a naplašila ju.

„Bláznivá dora,“ povedala s úsmevom, ktorý jej razom zmizol z tváre. Dívala sa za mňa. Napadlo mi, že vidí medveďa.

„Ale, ale. Pozrime sa, aké kočky. No, no, no, samy v lese?“ doľahlo mi do uší. Jennin výraz mi napovedal, že za mnou stojí niekto, kto nevyzerá ani náhodou priateľsky, a jeho hlas ma v tom iba ubezpečil.

„Nebojíte sa lesnej zvery? Určite by si na takom mäsku pochutnala,“ rozrehotal sa druhý hlas. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Zachvátil ma strach. Nesmelo som sa otočila, aby som sa pozrela do očí mužovi, ktorý mal od sympatického človeka na míle ďaleko. Lačne si nás od hlavy po päty prezeral. Jeho úškrn mi naháňal hrôzu. Za uchom mal zastrčenú cigaretu a z úst mu trčala akási burina. Špinavé tielko mu odhaľovalo hruď a dve potetované ramená. Jeho spoločník, o pol hlavy nižší, stál oddane vedľa neho. Ruky mal vo vreckách a knísal sa na pätách. Okrem toho, že sledoval nás, stíhal sa pozerať aj na to, čo robí a ako sa tvári jeho kamoš. Z ich správania mi bolo jasné, že potetovaný v ich vzťahu velí. Ale ten nižší mi pripadal šialenejší. Za každú cenu sa chcel zapáčiť kamarátovi a urobil by pre to čokoľvek.

„My tu nie sme samy,“ prehovorila Jenny. „Manželia sú tamto, hneď prídu.“

„Ale čo,“ vyšší si prekrížil ruky na hrudi, „prišli ste s myšami? Ó, asi sme hluční a zľakli sa, že?“ rozrehotal sa. Premýšľala som, že by sme sa mohli obe rozutekať a vraziť do nich. Zrazili by sme ich k zemi a bežali, čo by nám dych stačil. Nie, razom som to zamietla, proti nim sme nemali šancu. Utešovala som sa, že sú možno neškodní, hoci som tomu sama neverila.

„Dobre vieme, že ste tu len vy dve. Ale my vám nechceme ublížiť,“ vyšší sa zhrozil, položil si ruku na srdce. „Snáď ste si nemysleli, že sme nejakí maniaci?“ Jenny nebadane prikývla. „A tak ste si vymysleli, že ste tu s manželmi. Je tak?“ súcitne sa na nás pozrel. Všetko hral, vedela som to. Ale Jenny mu naletela a opäť nezmyselne prikývla. Nechápala som, čo to robí, asi jej preskočilo. Kričalo z nich na sto honov, že to nie sú len okoloidúci turisti. Niečo mi našepkávalo, že mali namierené k zrubu.

„Klamať sa nemá, no, no, no,“ pohrozil prstom. „Však, Rezák?“ pozrel na toho nižšieho a mne pri tom, ako ho oslovil, stuhla v žilách krv. Takto si slušní ľudia určite nehovoria. „Čo s nimi urobíme?“ Rezák sa zaškeril a ukázal pokazené tri zuby. Prišlo mi nevoľno.

„Nie sme tu s manželmi, ale s priateľmi. Viete, moja kamarátka sa nedokáže zmieriť s tým, že ju ešte nepožiadal o ruku,“ mlela som samé nezmysly, chcela som sa zachrániť, hoci som vedela, že to je márne. Dve dievčatá by nemali šancu ani proti jednému násilníkovi, a už vôbec nie proti dvom. „A ona všade rozpráva, že je vydatá. Trošku jej z toho prepína,“ poklepala som si po čele. Periférne som videla ako na mňa Jenny udivene hľadí.

„Ale ty si teda beštia malá,“ prihovoril sa mi Rezákov spoločník. „Takto nepekne ukazovať na kamarátku? To sa patrí?!“ zrúkol. Jenny zvýskla. A mne poskočilo srdce a pristálo kdesi v krku. Bránilo mi zhlboka sa nadýchnuť. Neviem, čo som si od toho sľubovala, ale nepredpokladala som, že ho tým naštvem. Ak by mi to napadlo, nevyslovila by som ani hlásku. Niekomu zazvonil telefón. Jeho nepríjemná zvučka mi trhala uši. Rezák zodvihol mobil.

„Šéfe?“ ohlásil sa. Potom počúval, párkrát povedal áno a podal telefón svojmu spoločníkovi. Ten naňho vyvalil oči a nervózne rozhodil rukami. Z pier som mu vyčítala: „Čo je, doriti?“

„Počúvam, šéfko,“ nahodil milý tón a ja som ho nespoznávala. Ak by som sa naňho nepozerala, povedala by som, že ten hlas patrí niekomu inému. „Jasné, rozumiem, ale máme tu niečo rozrobené. Bude sa vám to páčiť.“ Zostal ticho… „Áno, dobre, dobre, nebudem vás napínať, dve samičky.“ Ticho.

Chcete položiť autorke nejaké otázky? Zaujíma vás niečo z tvorby Lucii Braunovej? Pýtajte sa v komentároch.

 

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.