Hana Repová: V knižnom svete môžeš byť kýmkoľvek a kdekoľvek

Hana repová debutovala na slovenskom knižnom trhu knihou Boh plače potichu I., ktorá vyšla vo vydavateľstve  Meridiano-press v roku 2017. Ako sama vraví, veľká fantázia ju sprevádza celý život a hoci vždy v jej hlave vznikali nejaké príbehy, nikdy ich reálne nepremenila v knihu.

Jej cesta k písaniu bola dlhá a kľukatá, no nakoniec mala vytúžený cieľ. Po maturite odišla do Nemecka. Po roku si pre svoj život zvolila Frankfurt. Žije v ňom doteraz a má sa podľa jej slov dobre.

Hana Repová píše v prvom rade preto, že písanie je pre ňu relax a zábava. „Ak Vám však moja kniha spríjemní zlý deň, upršaný víkend alebo pár dní v posteli s angínou, splnila presne ten účel, pre ktorý bola napísaná,“ ukončuje svoje rozprávanie autorka.

Knihu Boh plače potichu I. som čítala prednedávnom. Momentálne čakám na jej pokračovanie, pretože som veľmi zvedavá, ako osud hlavných hrdinov dopadne. Chvíľu si budem musieť počkať, ale dovtedy sa pozriem na knižné tipy, ktoré nám Hanka odporúča.

Najobľúbenejší autor: Takého asi nemám, lebo čítam rôzne žánre, podľa toho, v akom psychickom rozpoložení sa práve nachádzam. K tým obľúbenejším patrí Petra Huelsmann, Marie Force a Kristan Higgins. Všetky tri píšu skvelé oddychovky. Ľahko čitateľné príbehy so štipkou humoru. To je presne moja šálka kávy.

Najobľúbenejšia kniha: Tou je ešte stále medený jazdec od Paulliny Simons. Žiadna kniha ma už nepohltila tak veľmi, ako táto. Našla som v nej všetko, čo podľa mňa, má skvelá kniha v sebe mať. Silný príbeh, postavy s ktorými som sa úplne identifikovala a aj kus histórie… A musím povedať, že odvtedy sa na každý krajec chleba pozerám inými očami.

Nedočítaná kniha:  Takých je viac. Ešte pred časom som každú nedočítanú knihu považovala za akúsi osobnú prehru, ale pri tom množstve dobrých knih, ktoré stále vychádzajú je škoda trápiť sa s nejakou, ktorá ma neoslovila.

 Prečo práve knižný svet: Lebo v ňom môžeš byť kýmkoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Ako sa hovorí, len pán Boh a spisovateľ dokážu zmeniť osudy ľudí.  Určite každý z nás pozná vo svojom okoli ľudí, ktorých osud by rád zmenil a nemôže. Ja to teda skúšam aspoň pri postavách v mojich knihách.

Najobľúbenejšia knižná postava: Asi Tomo zo Zagorkinej knihy Plamene inkvizície. Ja asi zostanem večná romantička (smiech).

Nejmenej obľubená knižná postava: Nemám žiadnu konkrétnu, ale ak by taká bola, tak by som sa od nej asi veľa naučila pre svoju vlastnú tvorbu, lebo najlepšie postavy sú tie, čo nám ešte dlho zostanú v pamäti. Či už pozitívne, alebo negatívne.

Tip na čítanie: Šťastie je, keď človek aj tak miluje od Petry Huelsmann nedávno vyšlo aj v slovenčine. Čítala som to už pred časom v nemčine a zanechala vo mne príjemný pocit relaxu a pohody. Presne taký, aký želám aj svojím čitateľom.

Boh plače potichu I.

Anna sa zo všetkých síl snaží vyrovnať s bolestnou skutočnosťou, ktorá nečakane zasiahne do jej a Everettovho života. Oporou v ťažkých chvíľach je jej Stela, priateľka, akú by si želala mať každá z nás a Everettov najlepší priateľ Philip.

Do vzájomne poprepletaných osudov štyroch hlavných hrdinov však vstupujú city a ich priateľstvo musí čeliť realite života.
Anna, Stela, Everett a Philip sú ale pevne odhodlaní zotrvať spolu.

Dojímavý dvojdielny román zo súčasnosti o ľuďoch, ktorých navždy spojilo neviditeľné puto pevného priateľstva je úprimnou spoveďou o tom, že na to, aby sme boli v živote šťastní, musíme vedieť predovšetkým dávať.

Kniha vo mne zanechala veľa pohnútok pre zamyslenie sa. Po prečítaní som blúdila diskusnými fórami, kde sa o knihe hovorilo. Chcela som vedieť, či aj iní ľudia mali môj názor na príbeh. Alebo aspoň podobný.

Veľmi sa mi páčil a hoci si môžeme na prvý pohľad myslieť, že ide o tuctovú knihu, opak bol pravdou. Ale sto ľudí, sto chutí. Akí názor na ňu mali čitatelia?

A teraz je to tu. Pred pár dňami vyšlo pokračovanie knihy s názvom Boh plače potichu II., kde sa dozvieme záver príbehu. Skončí sa všetko šťastne?