Som hrdá na to, kým som!

Zdroj: Jana Paveleková

Keď sa začala moja cesta, mala som 16. Dnes mám 24. Zažila som si mnohé. Viem, že ani zďaleka nie som na konci svojej cesty. Moja cesta ma predsa ešte len čaká. Ibaže toľko rokov trvalo, aby som sa na ňu pripravila. Pred ôsmymi či tromi, ani pred dvomi rokmi som si neuvedomila, kým som.

Keby ste mi pred dvomi rokmi povedali, kde budem dnes, horko by som sa vám vysmiala. Doslova. V skutočnosti momentálne ani neviem, prečo píšem tieto riadky. Prvá veta, s ktorou som tento článok začala, mi v hlave rezonuje už veľmi dlho. Všetko sa to začalo, keď som mala 16. Možno i o trochu skôr.

Kedysi som na internete pôsobila pod menom Jane245 a písala som poviedky z prostredia Harryho Pottera. Pardon, z obdobia Záškodníkov. Toto obdobie som vtedy zaraďovala medzi to naj, ktoré som mohla zažiť. Čerstvo som nastúpila na strednú školu, spoznala som nový ľudí, prihlásila som sa do „Magického inštitútu“, opäť po ročnej pauze začala tancovať, venovala som sa volejbalu, kynológií, čítala som, našla som si priateľa. Môj blog dosahoval vysokú návštevnosť, priateľ bol z Prahy a vďaka nemu sa mi otvoril nový svet. Bola som najšťastnejšia. Aspoň som si to myslela, ale môj zaslepený naivný pohľad nevidel to, čo som vidieť mala.

V skutočnosti som až taká šťastná nebola. Blog som opustila, pretože som trávila všetok svoj voľný čas s novým priateľom. Kamarátky som pre neho de facto opustila tiež, pretože som si na ne nemohla a ani nechcela nájsť čas. Vďaka rodinným problémom, ktoré boli dovtedy, som si našla svoj nový dôvod zobúdzania sa do sychravých dní. Bola som mladá a hlúpa. Dôvodom som mala byť ja. Na to som prišla až po mnohých rokoch. To je moje prvé posolstvo pre vás. Nezabúdajte na to, kým ste a čo máte v rukách. Využite všetko to naj, čo vo vás je a ukážte to svetu. Pracujte na sebe a nevzdávajte sa svojich snov. Iba tak dokážete nielen prežívať, ale aj žiť.

Môj zamilovaný čas šiel ďalej. Z krásnych ranných esemesiek a príjemných skype volaní sa stali každodenné hádky, trápenia, smútok, plač, beznádej. Vo mne narastal pocit, že som zbytočná. Že nič neviem, nič nedokážem, všetkého som sa vzdala maximálne. Tento pocit som nemala jedine pri ňom. Mojom pánom dokonalom. Neuvedomila som si, že to on mi ten pocit vlastne berie. Že vďaka nemu sa z mladej slečny plnej ideálov, stal v skutočnosti pesimista, ktorý nevedel, čo ďalej.

Zdroj: Jana Paveleková
Zdroj: Jana Paveleková
„Mami, pomôž mi, prosím!“

Hádky, plač, zbytočné rozchody, niekoľkodňové mlčania, stratené sny, nočné mory u mňa prerástli v depresie a úzkostné stavy. Viete, ako som strávila svoje 18te narodeniny? Doteraz si pamätám, ako som sedela na parketách telocvične v škole, volala som s maminkou a prosila ju o pomoc. Tento stav už som sama nedokázala zvládnuť. Už som nevedela ako prestať plakať. Chcela som len odísť čo najďalej od všetkého. To som mala urobiť dávno, ale neurobila som. Môj útek, respektíve záchrana, bol viac než istý. Ale bez cudzej pomoci by som to už sama nedokázala. Neviem povedať, či som na tom bola tak veľmi zle. Nebola som však slabá. Slabý človek by o pomoc nepožiadal.

Moja prvá návšteva psychiatra bola zvláštna. Ambulanciu som si veľmi starostlivo prehliadala. Nie, nie som blázon. Nie, neležala som na gauči. Ale áno, o svojich problémoch som hovorila. Vravela som ako sa mám, čo ma trápi, plakala som tam. Veľmi. Môj plač som ešte vtedy nedokázala ovládať. Predpísala mi antidepresíva a môj život pokračoval ďalej.

Môjho Pražáka som po dvoch rokoch urážok a ponižovania opustila. Urobila som to najlepšie, čo som mohla. Honzi, teraz ti ďakujem za to, že si mi ukázal, akého muža skutočne nechcem. Iba vďaka tebe som zažila absolútne dno. Stala som sa silnou, z dna som sa zdvihla opäť na vlastné nohy a začala opäť mieriť k výšinám.

Keby som mala napísať všetko, čo som za tie roky zažila, bola by z toho asi kniha. Dva roky som brala antidepresíva, stala sa zo mňa všeobecná diplomovaná sestra (zdravotná nie, zdravotné sú len vložky do topánok :)), dostala som sa na vysokú školu, nadviazala nové priateľstvá, našla novú lásku, stratila lásku, opäť ju našla a opäť opustila. Taký ten bežný život mladej ženy, ktorá si stále tvrdila, že ide za svojim snom. Ale aký to vlastne bol?

Zdroj: Jana Paveleková
Zdroj: Jana Paveleková
Našli sme sa, macko

Potom som stretla jeho. Neočakávala som to, neplánovala som to. Prišiel maximálne neočakávane, nevhod, nemalo sa to nikdy stať. To isté si v hlave neustále opakoval i on. A keby len v hlave. Nechceli by ste počuť tie naše niekoľkohodinové rozhovory dlho do noci, kedy sme zaspávali s mobilmi v rukách.  Skutočne sa to nemalo stať. Alebo práveže malo? Z toho najhoršieho som bola vonku, bola som so sebou šťastná, bola som na seba celkom aj hrdá, ale vo mne bolo stále prázdno. Nie, to prázdno on nevyplnil. Iba mi otvoril dvere a povedal, nech vykročím. Veľmi som sa mýlila a ako moc. Stačilo len otvoriť oči.

Zdroj: Jana Paveleková
Zdroj: Jana Paveleková

Myslela som si, že som našla pravé kamarátky z vysokej na celý život, o akých každý vraví. Nie. Našla som len citových upírov, ktorí mi brali všetku energiu, ktorú teraz vkladám inam. Do seba, do svojich zážitkov a do ľudí, ktorí si to skutočne zaslúžia. Oni mi vlastne neberú moju energiu. My sa posilňujeme navzájom.

Vylepšil sa mi vzťah s mojou maminkou, za čo som veľmi vďačná. Nerozumiem, ako som mohla kedysi vravieť tie chladné slová. Ale človek, čo si neváži sám seba, si nemôže vážiť ani druhých. Nie je to ospravedlnenie. Je to skôr dôvod.

Zistila som, čo v skutočnosti chcem. Že písanie je mojou vášňou, fotografovanie mojou závislosťou a cestovanie potrebou. Kedy som najšťastnejšia? Keď sedím vo vlaku na ceste niekam do neznáma s knihou v ruke a fotoaparátom v batohu.

Otvorila som oči a uvidela svet, aký naozaj je. Nie je čierny, biely, ani ružový. Je farebný. Ach, on má toľko krásnych farieb. Práve pre ne sa oplatí zažiť to všetko. A nie je dôležité snívať. Je dôležité žiť svoje sny. Urobiť z nich realitu a nielen predstavu vo svojej hlave.

Chcete cestovať? Urobte to. Chcete písať? Urobte to. Chcete niekomu niečo povedať? Urobte to. Nečakajte. Nečakajte, kedy s vami niekto pôjde, pretože sami to nedokážete. Nečakajte, kedy vás niekto vypočuje. Nečakajte, kedy vám niekto odpíše. Nečakajte a nespoliehajte sa na druhých. Všetko, po čom túžite, dokážete aj vy sami. Nehľadajte priateľov a ani lásku. Oni si vás nájdu sami, ak budete robiť tie správne veci. Vážení, žite a život si vás nájde sám.

Už necítim strach, dokážem mu čeliť!

Nebojím sa dnes priznať, že som brala antidepresíva. Taktiež vám pokojne poviem, že som chodila k psychiatrovi. A pre pokoj v mojej duši by som tam šla znova, perfektne som sa vždy zo všetkého vyrozprávala. Som hrdá na to, kým som na mojej univerzite. Som obyčajný bežný študent, ktorého baví to, čo študuje. Nie som nič viac, než vy. Som jedna z vás. Kto som? Som študentkou marketingovej komunikácie na FMK v Trnave. Vôbec mi nerobí problém priznať, že robím v Tescu. Začínala som na pokladni, dnes som sa už posunula. Je to úžasná práca, ktorá ma baví a ktorá mi ukázala smer, kam chcem ísť. Nie, nie je to nič podradné, ako si to mnohí myslia. To, ak pomôžem zákazníkovi vyriešiť jeho problém je jeden z najkrajších darov bežných dní, aké môžem dostať. Jeho spokojný výraz tváre. Tiež pokojne priznám, že s mojim pánom vysnívaným to nezačalo zrovna jednoducho. Bolo to zložité. Iné. Netradičné. A hoci by mnohé z vás povedali: „tak na toho by som sa teda vykašľala!“, ja som to neurobila a pokojne by som sa do toho pustila znova. Dôverujeme si, sme si oporou, navzájom sa posúvame vpred a neexistuje nič krajšie ako čistá láska. Vzťah, ktorý je založený na úcte, rešpekte, dôvere, kompromisoch a pravých citoch, ktoré odolajú mnohému.

Vážení, iba ak si človek zažije to pravé dno zistí, čo v živote potrebuje. Vaše sny za vami neprídu samé, nestačí len snívať. Za svojimi snami musíte ísť. Tvrdo, trpezlivo, neustále. Čo som vám vlastne chcela povedať? Nevzdávajte sa. Ste krásne bytosti plné talentu. Ty, ty a aj ty. Áno, ty, ktorý to práve čítaš. Si jedinečný. Zavri oči. Zamysli sa nad tým, čo skutočne chceš. Prežívaš to každý deň? Mysli na to. Celý vesmír sa spojí, aby sa ti to raz splnilo. Ale bez tvojho prvého kroku to nepôjde. Tak vykroč a buď na seba hrdý.

Keď sa začala moja cesta, mala som 16. Dnes mám 24. Zažila som si mnohé, ale viem, že ani zďaleka nie som na konci svojej cesty. Moja cesta ma predsa ešte len čaká. Ibaže toľko rokov trvalo, aby som sa na ňu pripravila. Pred ôsmymi či tromi, ani pred dvomi rokmi som si neuvedomila, kým som.

Kým som? Som Jana. Dcéra, sestra, vnučka, partnerka, priateľka, kamarátka, zamestnankyňa, študentka, blogerka, amatérska fotografka, všeobecná sestra, divná zver vo fialovom pyžamu. Každý človek mi dá iný prívlastok. Pre niekoho som akčná, pre niekoho pohodová, pre iných povýšenecká, či falošná. Projekcia je sviňa, ja viem. Som však hrdá na to, kým som sa stala. Teraz pôjdem spať. Ale zajtra vykročím tou správou nohou, pretože môj skutočný život začína práve teraz.

Zdroj: Jana Paveleková
Zdroj: Jana Paveleková

 

About Jaji bloguje

Milujem cestovanie vlakom, ideálne s knihou v ruke. Povedala som si, že chcem vidieť každý kút našej krásnej krajiny. Za ten čas som objavila toľko prirodných a historiských krás, že ak by ste sa ma spýtali, kde sa mi z celej planéty páči najviac, odpoviem – Slovensko.

View all posts by Jaji bloguje →

Pridaj komentár